Moskva/Bratislava
3. apríla (TASR) - Na ceste k neobmedzenej moci výrazne dopomohlo
Josifovi Stalinovi zvolenie za generálneho tajomníka Ruskej
komunistickej strany (boľševikov), predchodkyne Komunistickej strany
Sovietskeho zväzu. Od Stalinovho zvolenia uplynie dnes (3. apríla) 100
rokov.
Podľa Juraja Benka, historika z Historického ústavu Slovenskej akadémie
vied, sa v tom čase boľševická strana rozrástla z dôvodu masového, ale
zároveň aj nekoordinovaného a nepreverovaného prílevu nových členov.
Strana sa stala rozhodujúcou silou a prerástla so štátnou
administratívou, čím v jej štruktúrach vznikla masa aparátnikov z
povolania. "Hoci vrcholným orgánom moci bolo tzv. Politbyro, k
riadeniu stále rozľahlejšieho straníckeho aparátu bol potrebný aj
zvláštny a stály orgán, ktorý by stranícky moloch organizačne
spravoval," uviedol Juraj Benko pre TASR.
Ústredný výbor Ruskej komunistickej strany (boľševikov) sa preto 3.
apríla 1922 rozhodol vytvoriť novú funkciu generálneho tajomníka strany.
Na návrh vodcu Vladimira Lenina zvolil výbor na tento post ľudového
komisára pre národnostné otázky Josifa Stalina. "Síce už v roku 1919
vznikla v rámci boľševickej strany kancelária zodpovedného tajomníka s
administratívnou agendou, ale až v roku 1922 vznikol mocný a značnými
právomocami obdarený generálny sekretariát strany. Vznikol na Leninov
popud, ktorý na jeho čelo dosadil Stalina," skonštatoval Juraj Benko.
Lenin očakával od generálneho tajomníka upevnenie disciplíny a jednoty v
strane. Stalinov sekretariát mal na starosti previerky členstva v mene
očistenia strany od "kariéristov" a "triednych nepriateľov". Pokračoval s
odstraňovaním pozostatkov vnútrostraníckej demokracie a účinne zakročil
aj proti predstaviteľom opozície.
Podľa Juraja Benka spolu s týmito procesmi vzrástol význam funkcie
generálneho tajomníka strany. Stalin postupne premenil svoj úrad na
ústredný mocenský orgán strany. "Počínal si cieľavedome,
nekompromisne a vynaliezavo. Na čele tohto v podstate stále
všemocnejšieho aparátu si začal budovať mimoriadne vplyvnú pozíciu vo
vnútri strany. Pomocou systému administratívnych pák efektívne ovládol
stranícku mašinériu," uviedol historik Benko.
Na rozdiel od iných predstaviteľov strany, ktorí museli riešiť problémy
vzhľadom k zahraničiu či vnútroštátne otázky, sa Stalin zaoberal
primárne stranou. "Získal, jednoducho povedané, moc aj nad tými,
ktorí mali moc. Namiesto toho, aby sa primárne zaoberal ideológiou a
vysokou politikou, sústredil sa na technológiu moci s využitím všetkých
nástrojov, ktoré mal k dispozícii," dodal Juraj Benko.
Stalinova moc rástla aj s postupujúcimi zdravotnými problémami Lenina.
Ten na Stalinove metódy reagoval čoraz negatívnejšie a názor na Stalina
vyslovil aj v poznámkach nadiktovaných na prelome rokov 1922 a 1923,
známych ako List zjazdu. "Lenin vo svojom ´politickom závete´
napísanom pre 12. zjazd strany naozaj varoval pred bezškrupulóznym
Stalinom. Text však po jeho ďalšej mŕtvici a paralýze zostal pre širšie
stranícke kádre utajený. Hoci v ňom Lenin kritizoval väčšinu popredných
boľševických lídrov, najviac kritiky si odniesol Stalin ako generálny
tajomník. Aj z toho dôvodu sa neskôr akékoľvek zmienky o tomto
politickom závete považovali za antisovietsku propagandu, za ktorú
hrozili tvrdé postihy“ uviedol pre TASR historik Benko.
V "závete" Lenin konštatoval, že už po necelom roku pôsobenia vo funkcii
generálneho tajomníka sústredil Stalin vo svojich rukách neprimeranú
moc. Vyjadril obavy, že ju bude zneužívať, považoval za nebezpečné, ak
sa stane novým vodcom strany. Naznačil, že Stalin je príliš hrubý,
bezohľadný, netolerantný a podlieha rozmarom. V dodatku svojho listu
žiadal, aby bol Stalin zbavený svojej funkcie.
Stalin vo funkcii ostal a po Leninovej smrti úplne ovládol Komunistickú
stranu Sovietskeho zväzu. Ovládol aj štát so všetkými jeho mocenskými
zložkami – políciou, armádou či byrokraciou. "V strane a štáte začal
uplatňovať vodcovský princíp vedenia. Počínajúc monumentálnou oslavou
svojej päťdesiatky v roku 1928 začal masívne budovať kult svojej
osobnosti. Oslavná propaganda sovietskych úspechov i Stalinových
rozhodnutí sa stala rovnako účinným nástrojom budovania neobmedzenej
kontroly spoločnosti, ako organizované násilie a represie," skonštatoval historik Benko.
Svoju moc si definitívne upevnil v 30. rokoch minulého storočia veľkými
čistkami v strane a armáde. Podľa Juraja Benka zneškodnil pôvodnú
stranícku garnitúru a tzv. revolucionárov prvej hodiny. Eliminoval
akékoľvek čo i len nevypovedané pochybnosti o tom, či vykonáva svoju moc
v súlade s pôvodnými revolučnými princípmi a cieľmi. "Víťazstvo v
druhej svetovej vojne jeho pozíciu len upevnilo a ešte viac rozžiarilo
aureolu ´geniálneho´ sovietskeho vodcu aj za hranicami Sovietskeho
zväzu," dodal pre TASR Juraj Benko z Historického ústavu SAV.
0